Profesor Miloš Lichner bol v rokoch 2011 - 2019 dekanom Teologickej fakulty, následne prorektorom Trnavskej univerzity.

Vo štvrtok 13. marca 2025 bol na Trnavskej univerzite slávnostne inaugurovaný do funkcie rektora. Pri tejto príležitosti predniesol slávnostný prejav, ktorý prinášame v celom znení:

390 rokov Trnavskej univerzity je viac než len historický údaj – je to príbeh odhodlania, identity a akademickej odvahy. Počas týchto storočí naša Alma Mater prežila svoj zrod, presťahovanie do Budína, znovuobnovenie, snahy o jej likvidáciu a dokonca aj vylamovanie zámkov. Dvakrát zápasila o zvolenie rektora a predsa tu stále stojí – Universitas Tyrnaviensis. Dnes sa k jej dedičstvu s hrdosťou hlásia štyri univerzity, jedna slovenská a tri maďarské. Čo upútalo tieto inštitúcie, že sa tak vehementne dovolávajú tohto historického pôvodu?

Nachádzam päť dôvodov, s ktorými by sa rád s vami podelil.

1. Slobodná akademická diskusia nie je privilégiom, ale podstatou univerzity

Silné korene univerzity nie sú len v historických budovách či akademických tituloch, ale v slobode myslenia, prejavu a bádania, ktoré vždy stáli v jej základoch. Táto sloboda však nie je samozrejmosťou a už vôbec nie je náhodná. Je výsledkom dlhého historického zápasu za právo spochybňovať, analyzovať a argumentovať.

John Stuart Mill v diele On Liberty pripomína: „Nech už si je človek akokoľvek istý správnosťou svojho názoru, mal by si uvedomiť, že bez neustálej, dôkladnej a nebojácnej diskusie sa aj ten najpravdivejší názor môže stať mŕtvou dogmou, nie živou pravdou” (s. 52). Chápem to tak, že každý pokrok v poznaní vzniká nie preto, že by si ľudia len potvrdzovali vlastné názory, ale preto, že sa nebáli postaviť sa novým výzvam, nech už boli akokoľvek nepohodlné či nepopulárne.

Vedieť si vypočuť argument, s ktorým nesúhlasíme, nie je len prejavom intelektuálnej vyspelosti – je to nevyhnutná podmienka skutočného akademického prostredia. Súhlas s tým, čo nám vyhovuje, je pohodlný, ale univerzita by nemala byť pohodlná. Mala by byť miestom neustálej konfrontácie myšlienok, kde každý názor je podrobený skúške z argumentácie a kritického hodnotenia. Domnievam sa, že kto sa bráni diskusii, rezignuje na podstatu vzdelanosti.

Naša alma mater stojí na princípe dialógu, na odvahe diskutovať, klásť otázky a hľadať odpovede v spolupráci s inými, aj keď s nimi nemusíme súhlasiť. Tento slobodný priestor na debatu má byť zachovaný, pretože je neoddeliteľnou súčasťou nielen študentského života, ale aj akademickej integrity samotného profesorského stavu. Byť interpelovaný inou myšlienkou, faktom alebo informáciou nie je ohrozením, ale – dovolím si povedať – prirodzeným stavom existencie vysokoškolského učiteľa – príležitosťou myslieť ostrejšie, chápať hlbšie a nebáť sa korigovať vlastné stanovisko, ak pravda vyžaduje zmenu.

Nie vždy musíme súhlasiť, nie vždy musíme druhého mať radi. No máme základné právo, aby každý hlas mohol v slobode zaznieť. Ak toto univerzita stratí, stratí podstatu svojej existencie. Preto ako akademická obec nesmieme dovoliť, aby sa sloboda myslenia a prejavu stala obeťou akejkoľvek ideológie, politického tlaku či prchavého spoločenského trendu. Karol Popper vo svojom diele The Open Society and its Enemies neustále pripomína, že „iba sloboda môže urobiť bezpečnosť skutočne bezpečnou“ (s. 517).

2. Vzdelanie ako príprava na neznáme výzvy budúcnosti

Tristo deväťdesiat rokov univerzity nie je len historickým míľnikom, ale najmä dôkazom jej schopnosti inovovať a prežiť aj v časoch neistoty. Ak nás história univerzity niečo naučila, tak to, že skutočne hodnotné vzdelanie nie je iba opakovaním minulého, nie je ani fixované na súčasnosť, ale vždy je prípravou na budúcnosť. Je rozvojom schopnosti človeka tvorivo reagovať na nové výzvy.

V minulosti sa vzdelávanie často chápalo ako odovzdávanie hotových vedomostí, ako napĺňanie mysle faktami a poznatkami, ktoré mal človek použiť v predvídateľných situáciách. Dnes však vieme, že takýto prístup nie je už viac udržateľný. Svet, v ktorom budú naši absolventi žiť a pracovať, sa mení a bude meniť rýchlejšie, než dokážeme predvídať. Mnohé zručnosti, ktoré dnes považujeme za nevyhnutné, môžu byť o pár rokov zastarané. Mnohé povolania, na ktoré teraz pripravujeme našich absolventov, budú vyzerať úplne inak alebo zaniknú, zatiaľ čo vzniknú profesie, ktoré si dnes ani nevieme predstaviť.

Univerzita preto nesmie byť len akousi továrňou, kde sa študenti učia iba krúžkovať správne odpovede. Musí byť miestom, kde sa učia správne formulovať otázky a hľadať na ne odpovede. Našou úlohou nie je iba mechanicky odovzdávať poznatky, ale formovať myseľ: učiť analyzovať, nachádzať súvislosti, vytvárať hypotézy a overovať ich, argumentovať a riešiť problémy, ktorých podoba je zatiaľ nejasná. Ak má byť univerzitné vzdelanie skutočne kvalitné, nemalo by byť len prípravou na dnešnú prax – malo by byť prípravou na život vo svete, ktorý nás ešte len čaká.

Neistota budúcnosti by nemala byť dôvodom na obavy, ale výzvou. Každá generácia pred nami čelila nepoznanému, ale práve v schopnosti prispôsobiť sa, učiť sa nové veci a neuspokojiť sa s tým, čo je dané, sa ukazuje pravý význam vzdelanosti. Univerzita by nemala produkovať len špecialistov na obsluhu súčasných priemyselných, hospodárskych a spoločenských odvetví, ale špecialistov schopných tvorivosti rozvíjať svoju profesiu, zodpovedne pracovať na inovácii, a najmä na rozvoji svojej osobnosti a tým prispievať k rozvoju a pokroku spoločnosti, a nielen jednotlivého odvetvia.

Našou úlohou je neustále podporovať akademickú curiositas, intelektuálnu odvahu a pripravenosť na nové výzvy. Ak naši študenti odídu zo svojich študijných odborov nielen s diplomom, ale aj s vedomím, že vzdelávanie je celoživotný proces, že neustále hľadanie a pochybovanie je motorom poznania, potom vieme, že sme svoju úlohu splnili.

3. Čítať svet s porozumením – základ kritického myslenia a akademickej integrity

Tristo deväťdesiat rokov univerzity je svedectvom jej ideového východiska, ktoré pretrvalo všetky politické a spoločenské otrasy. To, čo si odnášame z bohatstva minulosti, je nástojenie na vzdelaní, ktoré stojí na neustálom hľadaní pravdy, kritickom myslení a schopnosti čítať svet s porozumením.

Dnes žijeme v dobe, keď sú informácie ľahko dostupné, takpovediac na dosah ruky. Nikdy predtým nebolo také jednoduché získať odpovede na akúkoľvek otázku, nikdy predtým nebolo také ľahké šíriť myšlienky a názory. Napriek tomu čelíme paradoxu: hoci máme k dispozícii neobmedzené množstvo poznatkov, skutočné porozumenie sa stáva čoraz vzácnejším. Informácie sú často povrchné, vytrhnuté z kontextu alebo úmyselne manipulované. Ak však univerzita stratí schopnosť učiť študentov rozlišovať medzi pravdou a polopravdou, medzi argumentom a demagógiou, prestane byť strážkyňou hodnoty poznania.

Dôležité je, aby už uchádzači o vysokoškolské štúdium rozumeli tomu, čo sa okolo nich odohráva, tomu, čo čítajú, aby vedeli analyzovať obsah, spochybniť nejasné tvrdenia, pochopiť argumentáciu autora a rozlíšiť fakty od názorov. Univerzitné vzdelanie je poslednou možnosťou naučiť sa to a učiť tomu aj iných v spoločnosti. Myslím, že John Locke by nám svojím dielom Some Thoughts Concerning Education pripomenul, že skutočné čítanie nie je len pasívnym prijímaním informácií, ale aktívnym procesom myslenia, v ktorom sa každé slovo a každý význam preveruje a kladie do širších súvislostí. Ako píše: „A tak ľudia, ktorí veľa čítajú, môžu byť veľmi učení, ale len málo chápajúci. Tretím a posledným krokom pri zdokonaľovaní rozumu je preto zistiť, na akom základe spočíva akékoľvek predložené tvrdenie; a sledovať spojenie medzi strednými myšlienkami, prostredníctvom ktorých je tvrdenie prepojené so základom, na ktorom je vystavané, alebo s princípom, z ktorého vychádza. Toto je v krátkosti správne uvažovanie, a len týmto spôsobom možno čítaním a štúdiom dospieť k skutočnému poznaniu.“ (s. 319-320).

Univerzita musí byť miestom, kde čítanie a rozumenie patria k základným akademickým zručnostiam, miesto, odkiaľ sa toto rozumenie ako poznatok, zistenie či objav šíri do spoločnosti. Nie je to len schopnosť rozumieť textu – je to schopnosť dekódovať význam, chápať dôsledky informácií, hodnotiť ich pravdivosť a rozpoznať skrytú manipuláciu. V akademickom prostredí je to otázka vedeckej poctivosti a intelektuálnej sebadisciplíny. V širšom spoločenskom kontexte je to však aj otázka demokracie a slobody – pretože spoločnosť, ktorá nevie kriticky čítať, nerozumie a sa stáva obeťou dezinformácií, populizmu a iracionálnych vášní.

Idea Trnavskej univerzity prežila stáročia práve preto, že sa nikdy nevzdala svojho poslania hľadať pravdu a rozvíjať intelektuálnu kultúru. Ako akademická obec máme zodpovednosť vychovávať generáciu, ktorá nebude len pasívnym konzumentom informácií, ale aktívnym tvorcom poznania. Čítať svet s porozumením je základom všetkého – bez neho nie je možné viesť vedecký dialóg, nie je možné rozvíjať kreativitu, ani formulovať originálne myšlienky. Ak chceme, aby naši absolventi boli nielen vzdelaní, ale aj odolní voči manipulácii a schopní formovať lepšiu budúcnosť, mali by im pomôcť rozvinúť zručnosť čítať – nie len texty, ale aj svet okolo seba.

4. Kreativita ako základ vzdelania, inovácie a vedeckého pokroku

Tristo deväťdesiat rokov univerzity pripomína aj silu inovácie, odvahy a myšlienok, ktoré dokázali prekonať hranice doby. Naša alma mater vždy čelila výzvam, a predsa prežila. Prečo? Pretože tí, ktorí ju zakladali chceli, aby bola a zostala miestom, kde sa nepýtali len na to, čo je, ale predovšetkým na to, čo môže byť.

Vzdelanie, ktoré sa obmedzuje len na zapamätávanie faktov a opakovanie existujúcich poznatkov, je nedostatočné. Ak má univerzita plniť svoju skutočnú úlohu, nemôže byť len uchovávateľkou vedomostí – mala by byť ich tvorcom. Mala by v študentoch rozvíjať schopnosť myslieť tvorivo, hľadať nové súvislosti a nachádzať riešenia tam, kde ich iní nevidia. Opierajúc sa o Edwarda de Bono v diele Lateral thinking (s. 12) rád by som povedal, že kreativita nie je výsadou umenia – je to esenciálna vlastnosť všetkých oblastí poznania, od humanitných a spoločenských vied až po prírodné vedy a  medicínu, technológie či právo. Bez nej by nebol žiadny vedecký pokrok, žiadne inovatívne prístupy k riešeniu spoločenských problémov a žiadne zásadné zmeny, ktoré posúvajú civilizáciu dopredu.

Univerzita by mal byť miestom, ktoré formuje predovšetkým tvorcov. Študentov musíme  naučiť, ako klásť nové otázky a ako objavovať súvislosti tam, kde ich predtým nikto nehľadal. Kreatívne myslenie je  prekonávaním hraníc, je výrazom ochoty experimentovať a schopnosti vidieť svet inak. To znamená nielen umožniť študentom osvojiť si vedomosti, ale aj ich viesť k tomu, aby ich dokázali uplatniť tvorivým spôsobom.

Akademická sloboda a kreativita idú ruka v ruke. Skutočná kreativita sa rodí v prostredí, ktoré je charakteristické slobodným myslením. V ňom nevládne strach  spochybňovať zavedené predstavy a je v ňom miesto pre vlastný intelektuálny rast. Takto absolventi budú tvorivými mysliteľmi, nie iba momentálne hľadanými odbornými pracovníkmi na trhu práce. Budú pripravení nielen pre dnešok, ale i pre budúcnosť so širšou perspektívou uplatnenia, so schopnosťou chápať svet v súvislostiach a s intelektuálnou flexibilitou.

 Kreativita je tým, čo našich absolventov pripraví na meniaci sa svet. V dobe, keď sa technológie vyvíjajú nepredstaviteľným tempom a keď staré spôsoby riešenia problémov často zlyhávajú, budú môcť uspieť len tí, ktorí budú schopní myslieť originálne a tvorivo. Preto musíme trvať na tom, že univerzita miestom, kde sa podporuje odvaha premýšľať inak, odvaha tvoriť a odvaha zanechať stopu v spoločnosti.

5. Univerzita ako strážca hodnôt a morálnej integrity spoločnosti

Tristo deväťdesiat rokov univerzity nie je len príbehom vzdelávania, ale aj príbehom hodnotového zápasu. Naša alma mater prežila – pretože bola viac než len inštitúciou výučby a výskumu. Bola a je priestorom, kde sa formuje charakter spoločnosti, kde sa kultivujú hodnoty, morálka a spoločenská zodpovednosť. Ak univerzita stratí túto výchovnú dimenziu, stratí viac než len akademickú pôdu – stratí svoju dušu a budúcnosť intelektuálnej integrity našej spoločnosti.

Historicky boli univerzity centrami formovania spoločenského vedomia. V časoch, keď vládli a znovu vládnu predsudky a populistické emócie, boli a mali by zostať práve akademické inštitúcie miestami, kde sa rodia myšlienky, ktoré menia svet. Univerzita bola vždy priestorom kritického myslenia, kde sa analyzovali nielen vedecké teórie, ale aj základné otázky ľudskej existencie, práva, spravodlivosti a etiky. Preto máme ako akademická obec zodpovednosť nielen voči našim študentom, ale aj voči celej spoločnosti – aby sme chránili a rozvíjali hodnoty, ktoré sú základom slobodnej a demokratickej civilizácie.

Dnes, v dobe rýchlych zmien a neistoty, sa táto úloha univerzity stáva ešte dôležitejšou. Svet naliehavo potrebuje morálne a hodnotovo pevné osobnosti. Potrebuje absolventov, ktorí si budú vedomí nielen svojich práv, ale aj svojej zodpovednosti voči druhým. Absolventov, ktorí budú vedieť rozlíšiť pravdu od klamstva, dobro od zla, spravodlivosť od populizmu. Naša spoločnosť nebude lepšia len preto, že bude mať viac vzdelaných ľudí – bude lepšia, ak budeme vzdelávať ľudí, ktorí majú hodnotové zakotvenie, ktorí budú vedieť stáť za pravdou a spravodlivosťou aj v čase, keď to nebude ľahké.

Preto musíme univerzitu budovať nielen ako priestor akademickej excelentnosti, ale aj ako miesto, kde sa formujú budúce generácie lídrov, mysliteľov, vedcov a občanov, ktorí budú schopní niesť pochodeň intelektuálnej a morálnej integrity. Chceme dbať na to, aby sme pre spoločnosť neprodukovali len absolventov s diplomom, ale aby sme vychovávali ľudí s pevným charakterom, schopných odolávať tlaku doby, ktorí budú stáť na strane pravdy, slobody, rovnosti, bratstva, humanizmu a – elementárnej ľudskej slušnosti. Tak ako naša univerzita odolala skúškam času, musí aj naďalej odolávať skúškam hodnotovým – pretože vzdelanie bez hodnôt a bez morálky je len obyčajným tovarom, dokonca veľmi nebezpečným.

Skutočná univerzita je priestorom, kde zodpovedné hľadanie pravdy, morálka a zodpovednosť stoja v centre akademického života.

Text a foto prevzaté z truni.sk