Lukáš Jeník: K teológii cez divadlo
Divadelné predstavenie Legenda, ktoré študenti Teologickej fakulty nacvičili pod vedením doc. Lukáša Jeníka, ukázalo, ako dramatický seminár otvára priestor pre hlboké reflexie o viere, ideológiách a spoločnosti. Premiéra sa uskutočnila 6. mája o 19:00 v Átriu fakulty.
Posolstvo inscenácie
Legenda, známa aj pod podnázvom Novozákonná fantázia v troch obrazoch, je hra chorvátskeho dramatika Miroslava Krležu z roku 1914 a revidovaná v roku 1933. V oboch verziách text odhaľuje Krležovu kritiku náboženstva a jeho násilného potenciálu.
„Divadlo pre nás funguje ako nekompromisné zrkadlo. Neretušuje, ale odhaľuje historické a aj dnešné patologické prejavy náboženstva a fundamentalizmu,“ vysvetľuje Jeník.
Cieľom tohtoročného divadelného predstavenia bola aj myšlienka, aby diváci prestali vieru prijímať automaticky a začali si klásť otázku: Čo skutočne znamená Božie kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta?
Divadlo ako miesto učenia
Dramatický seminár na Teologickej fakulte funguje už takmer desaťročie a čerpá z tradície jezuitského vzdelávania, ktoré využívalo divadlo a umenie na výučbu rétoriky, klasických jazykov a tiež etiky. Cieľ jezuitského divadla nebolo len naučiť študentov techniky herectva, ale využiť umenie na osobnostnú a intelektuálnu formáciu:
„Umenie dáva voľnosť klásť tie najdrznejšie otázky. Študenti cez stvárnenie kontroverzných scén – napríklad diskusie o tom, kto vlastne je Ježiš Kristus pre rôznych veriacich – získavajú zručnosti empatie, komunikácie a schopnosť viesť dialóg o rôznych podobách viery,“ dopĺňa Jeník.
Divadlo tak dopĺňa teologickú i mediátorskú prípravu: ponúka praktický tréning dialógu medzi rôznymi perspektívami a zároveň učí citlivosti k psychologickým motívom postáv, ktoré nie sú čiernobiele.
Tímová spolupráca a kreativita
„Moja doterajšia skúsenosť ako pedagóga dramatického seminára priniesla za desať rokov mnoho príbehov o zápale a odvahe študentov,“ spomína Jeník.
Seminár si zapisujú študenti aj externí dobrovoľníci – ochotníci, ktorí prichádzajú aj mimo študijných povinností. Pri nácvikoch sa odhaľuje, ako divadlo spája a núti pozerať sa na svet očami druhých, študenti objavujú nové vrstvy textu a hľadajú interpretačné roviny spoločného stretnutia.
„Často počúvame, že mladá generácia je apatická, ale moja skúsenosť aj s tohtoročným dramatických seminárom ma presviedča o tom, že študenti sú schopní vystúpiť zo svojich komfortných zón a doslova preskúmať hranice svojich možností. Ich otvorenosť, odvaha a kreativita mi prinášajú novú inšpiráciu a radosť. Za to som im vďačný,“ dodáva.
Finále v podobe premiéry ukázalo, že aj bez hereckej prípravy dokážu študenti preniknúť do hlbokých vnútorných rozporov postáv a sprostredkovať divákovi intenzívny zážitok, ktorý ešte dlho rezonuje.
Divadlo tak potvrdilo svoju nezastupiteľnú úlohu v teologickom vzdelávaní: je to priestor, kde sa učenie mení na skúsenosť, kritika sa spája s empatiou a poznanie s tvorivou interpretáciou.
Legenda o Legende
Legenda chorvátskeho dramatika, spisovateľa a esejistu Miroslava Krležu (1893–1981) je jeho prvá vydaná hra a zároveň prvý tlačený text. Prvý variant Legendy vyšiel už v roku 1914 v Književnich novostiach v Záhrebe. Druhá verzia vyšla v roku 1933, no na premiéru na domácej pôde musela hra čakať ešte 45 rokov. V roku 1933 Krleža výrazne upravil text, ktorý napísal v mladosti a pridal aj podnázov, pod ktorým je hra známa dnes: Novozákonná fantázia v troch obrazoch. Podnázov zároveň naznačuje o čo ide a čo od toho čakať: fantáziu. V skoršej verzii bola Krležova kritika kresťanstva podstatne miernejšia a pozorný divák, v nej môže započuť echo búrlivých debát o Ježišovi Nazaretskom v kresťanskej teológii 19. storočia. Ešte pozornejší môže postrehnúť motívy, ktoré nájdeme v diele Friedricha Nietzscheho.
Kráľovstvo nie z tohto sveta
Krležova hra napísaná v predvečer Prvej svetovej vojny sa vo verzii z roku 1933 mení na otvorenú žalobu. Zatiaľ čo Ježiš vo verzii hry z roku 1914 pevne verí vo svoje mesiášstvo, v Boha a v ľudí, a pochybnosť, ktorú vyslovuje Tieň sa vzťahuje len na ľudí, ktorí nepochopia alebo neprijmú Ježišovo učenie, explicitnosť kritiky vo verzii hry z roku 1933 je radikálna a krutá. Spochybnené už nie sú len následky a prax, ale aj základy kresťanskej viery. Krleža ironizuje celý koncept kresťanstva. Po skúsenostiach svetovej vojny a v predvečer ďalšej, sa však nehodno čudovať. V tom spočíva aktuálnosť Krležovej kritiky: v akcentovaní násilného potenciálu náboženstva. A žiaľ, aj toho kresťanského, ktoré sa v rukách dnešných populistov stáva výrobňou obetí.
Tieň spochybňuje všetko: ľudí a ich životy, malovernosť i fundamentalizmus, ktorý prekrúti Ježišove slová a spraví z nich zbraň. Útočí a šermuje iróniou, sarkazmom, ale tiež humanizmom a volaním po ľudskosti, ktorá sa neutieka k velikášstvu. To sú zbrane, ktorými nešetrí nič a nikoho a v Krležovom chápaní ani obraz Ježiša. Predmetom jeho kritiky nie je nič iné ako naša predstava Božieho kráľovstva, ktoré v dejinách často naplňujeme ľudskými obsahmi.
Divadlo ako zrkadlo
Ak je divadlo aj o zrkadlení, jeho úloha spočíva aj v tom, že ako zrkadlo neprikrášľuje. Len odráža realitu aj s jej krásou a chybami. Uhýbať pred kritikou a pred odrazom nie je prospešné, pretože v niektorých prípadoch je to len pohľad do zrkadla, ktoré nám umožňuje vidieť vady a opraviť ich. Túto terapeutickú funkciu divadla – nech je akokoľvek šokujúca – nemožno odmietnuť, pretože práve umenie je často poslednou výstrahou pred skutočne tragickými následkami našich patológií. Popri kritike je však Krležov Kristus ďalším z umeleckých experimentov, ako uchopiť (či zavrhnúť) mystérium, v ktoré veríme. A aj v tom je Krleža inšpiratívny, rovnako ako fikcie Kazantkazisa, Bulgakova, Ricea a iných.
O Legende a Krležovi viac tu:
