Ako môže farnosť prekročiť režim „udržiavania prevádzky“ a stať sa živým spoločenstvom, ktoré sprevádza, zmieruje a vytvára vzťahy? Rozhovor dvoch pastorálnych teológov, kňaza a riaditeľa inštitútu Comunio Dr. Zdena Pupíka a doc. Jozefa Žuffu, pedagóga na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, ukazuje, ako pastorálna teológia vyrastá z konkrétnej skúsenosti, reflektuje ju a vracia sa späť do praxe. Vzniká tak dynamika, v ktorej osobná, autentická a synodálna skúsenosť účastníkov formuje nové pastoračné prístupy. Pre projekt Fóra kresťanských inštitúcií rozhovor viedla špecialistka na komunikáciu Alžbeta Šutková.

Korene skúsenosti

Obaja hostia sa odrážali od vlastných príbehov. Zdeno Pupík spomína rodnú farnosť na Kysuciach po roku 1989, kde rozhodujúce neboli prepracované programy, ale to, že vtedajší dekan jednoducho otvoril faru pre mladých. Vytvoril im domovský priestor, v ktorom sa cítili zakorenení a prijatí. Táto skúsenosť „byť doma vo farnosti“ sa stala základom jeho neskoršieho uvažovania o farnosti ako o živom organizme, nie len administratívnej jednotke.

Jozef Žuffa vyrastal v hnutí Nazaret, kde sa od detstva učil zdieľať vnútorný život, denne meditovať a rozjímať nad Božím slovom. Zároveň priznáva aj tienisté stránky – vytváranie deliacej čiary medzi „nami“ a „nimi“, strach z kritiky a dlhodobú autocenzúru. Práve napätie medzi bohatou duchovnou formáciou a vnútornými zraneniami ho priviedlo k odbornej práci na poli mediácie, konfliktov a organizačného rozvoja.

Tu sa ukazuje typický pohyb pastorálnej teológie: nezačína v abstraktných konceptoch, ale v konkrétnej skúsenosti. Tá je následne teologicky a sociálne reflektovaná a vracia sa späť do života komunít v podobe nových foriem sprevádzania a pastoračného plánovania.

Plánovanie a synodalita

Spoločným pracovným polom oboch hostí sa stalo pastoračné plánovanie. Obidvaja diskutujúci pôsobili v cirkevnej organizácii Kanet, kde formovali vedúcich v projektovom manažmente, líderstve a zvládaní konfliktov. Taktiež sa podieľali na evaluácii Národného pastoračného plánu 2007 – 2013. Práve pri tejto práci sa jasne ukázalo, že farnosť nemožno zúžiť na „pána farára, kostolníka a niekoľko angažovaných veriacich“, ale treba ju chápať ako miesto, kde cirkev slávi, slúži a tvorí spoločenstvo.

Kľúčovým nástrojom pre rozvinutie tejto vízie je farská pastoračná rada. Hoci nie je povinná, skúsenosť zo Slovenska i zo zahraničia ukazuje, že tam, kde funguje a je formovaná, farnosť sa posúva od pasívnej údržby k cieľavedomej misii. Rada nie je iba organizačný tím pre akcie, ale priestor, kde sa spoločne počúva, rozlišuje, plánuje a v určitej miere aj rozhoduje. Synodalita sa tak stáva konkrétnou praxou: kňazi a laici sedia pri jednom stole, zdieľajú svoje pohľady, učia sa hovoriť otvorene o radostiach aj bolestiach spoločenstva a hľadajú spoločnú cestu.

Z metodologického hľadiska tu pastorálna teológia robí svoj typický trojkrok vidieť-hodnotiť-konať: vychádza z praxe konkrétnej farnosti, túto prax analyticky reflektuje a potom sa vracia späť do života spoločenstva v podobe praktických odporúčaní a formácie.

Diferencovaný prístup

Významným výstupom národného pastoračného plánovania bol koncept diferencovaného pastoračného prístupu. Pupík upozorňuje na rozšírený problém: farnosti často ponúkajú jeden typ prípravy pre všetkých, bez ohľadu na to, či ide o človeka na úplnom začiatku hľadania, o pravidelného praktizujúceho alebo o niekoho, kto už vo farnosti nesie zodpovednosť. V dôsledku toho niektorým „prehlbujeme“ niečo, čo ešte nevzniklo, a iným ponúkame neustále iba základnú „kašu“.

Diferencovaný prístup sa snaží s týmto narábať realistickejšie. Všíma si, že vo farnosti spolu žijú ľudia, ktorí potrebujú najprv zakúsiť prijatie a spoločenstvo, iní sa práve otvárajú sebapoznávaniu, ďalší už žijú stabilný sviatostný život a iní sa angažujú v rôznych formách pomoci iným. Tým prvým je potrebné ponúknuť predevanjelizáciu – základné zážitky prijatia a dôvery; druhým evanjelizáciu – pozvanie k osobnému vzťahu s Bohom; tretím katechézu – prehĺbenie viery; a štvrtým skôr osobné sprevádzanie než iba ďalšiu náuku.

Žuffa zároveň zdôrazňuje potrebu zrozumiteľného jazyka. Ak má farnosť osloviť aj tých, ktorí stoja na okraji, musí preložiť svoju vieru do slov, ktoré nie sú samozrejmé len pre „vnútorný“ okruh veriacich. Pastorálna teológia tak neustále testuje, ktoré formy a vyjadrenia sú životaschopné, a z toho, čo sa v praxi osvedčí, tvorí neskôr modely a metodiky.

Prax farností

Nahraný rozhovor stojí na konkrétnych prípadových štúdiách. V Žilinskej diecéze sprevádzali hostia tri rôzne farnosti – Novú Dubnicu, Ilavu a sídliskovú farnosť v Považskej Bystrici. Pôsobili v nich ako externí facilitátori, ktorí neprišli s hotovým riešením, ale pomáhali farnostiam pomenovať vlastné silné a slabé stránky, príležitosti a ohrozenia a hľadať spoločnú víziu.

Zaujímavým momentom bola napríklad spolupráca s primátorom Novej Dubnice, ktorý ponúkol farnosti priestor v mestskom časopise. Ukázalo sa, že farnosť môže myslieť nielen na „svoje ovce“, ale aj komunitotvorne – ako subjekt, ktorý vie obohatiť aj širšie občianske prostredie. Podobne v Kotešovej a Kysuckom Novom Meste prešla farská rada systematickou formáciou, na ktorej sa zúčastnili spoločne laici aj kňazi. Diskusia o tom, čo je cirkev, sa pre nich stala osobnou: každý zistil, že jeho životný príbeh je konkrétnou tvárou cirkvi.

Neoddeliteľnou súčasťou tejto praxe je aj práca s konfliktami. Žuffa pripomína, že konflikt je prirodzený stav – vnútorného sveta jednotlivcov, alebo vychádzajúci z medziľudských vzťahov. Dôležité je priznať si ho a pomenovať. Mediácia, ktorej sa venuje akademicky, má blízko k životu farských spoločenstiev: ide o vytváranie bezpečného priestoru, v ktorom môžu spolu žiť aj ľudia a skupiny s odlišnými názormi a štýlmi. Pastorálna teológia sa v tomto zmysle  učí z konkrétnych situácií a pomenováva, ako sa z konfliktu stáva príležitosť k dozrievaniu.

Formácia a perspektívy

Na základe doterajších skúseností vznikla publikácia Pastoračné plánovanie. Príručka pre spoločenstvá a pastoračné rady a dnes ju dopĺňa nový formačný kurz pre farské pastoračné rady Pokračovať v ceste. Kurz pracuje s video-prednáškami a metodickými listami, ktoré umožňujú, aby si miestna rada určovala vlastné tempo a sústredila sa na témy, ktoré práve potrebuje. Kľúčové je, že kňaz je súčasťou procesu – nejde o paralelnú formáciu „pre laikov“, oddelenú od klerikov.

O kurz prejavili záujem aj v Gréckokatolíckej eparchii v Košiciach. Teologická fakulta Trnavskej univerzity tvorí platformu na ďalšie metodické rozvíjanie týchto iniciatív, ich prepojenie s výskumom v oblasti pastorálnej teológie, mediácie a synodality a na systematické zdieľanie dobrej praxe.

V závere diskusie formulujú hostia svoje vízie pre farnosti na Slovensku. Žuffa by chcel, aby farnosti boli bezpečným priestorom pre ľudí s rôznymi postojmi, zraneniami a otázkami a aby mali sebavedomie hľadať vlastné, kontextuálne primerané formy pastorácie. Pupík túži po cirkvi, ktorá je čitateľná aj pre občiansku spoločnosť, využíva dobre „miesta prvého kontaktu“ a v ktorej kňazi zostávajú ľuďmi – blízkymi, zraniteľnými, vernými evanjeliu i konkrétnemu človeku.

Pastorálna teológia sa v tomto obraze ukazuje ako disciplína v pohybe: medzi praxou a reflexiou, medzi osobnou skúsenosťou a akademickým spracovaním, medzi lokálnou farnosťou a univerzálnou cirkvou. Práve v tomto pohybe sa otvára priestor pre prechod „od údržby k misii“.