Kurz pozýva účastníkov na desaťtýždňovú púť vnútorného spomalenia. Pomocou techník imaginácie, práce s emóciami a vnútornými napätiami podporuje rovnováhu, všímavosť a súcit v každodennom živote.

Telo ako zrkadlo

Počas prednášky sme sa dotkli témy, ktorá je blízka každému – vzťahu k vlastnému telu. Uvedomili sme si, že telo nie je len fyzický nástroj, ale jemné zrkadlo, ktoré odráža všetko, čo prežívame. V tele sa ukladá pamäť našich zážitkov, radostí aj zranení. Každá skúsenosť, ktorú sme v živote potlačili alebo prehliadli, v ňom zostáva zapísaná ako tichá správa. Niekedy sa po rokoch ozve v podobe napätia, bolesti či únavy – nie preto, aby nás trestala, ale aby nám pripomenula, že niečo potrebuje byť znova precítené a prijaté. Telo sa tak stáva naším verným sprievodcom, ktorý neustále hovorí rečou znakov, nie slov. Stačí mu načúvať.

Umenie spomaliť a byť prítomný

Telo nás učí jednoduchosti – v dychu, v chôdzi, v spánku. V dobe, ktorá neustále zrýchľuje, práve telo ukazuje rytmus, ktorý je zdravý a udržateľný. Každý nádych a výdych, každé zastavenie, keď si všimneme napätie v ramenách alebo tlak na hrudi, je návratom do reality. Dych nás privádza k tomu, čo sa deje práve teraz. Takto sa z tela stáva kotva prítomnosti. Prijatie jeho limitov, únavy aj potrieb nie je rezignácia, ale otvorenie priestoru pre život, ktorý sa nedeje „niekedy“, ale „tu a teraz“. Keď si dovolíme spomaliť, zistíme, že telo nás neučí výkonu, ale dôvere – že všetko má svoj čas a rytmus, ktorý nemožno urýchliť vôľou.

Jednota tela a ducha

V duchovnej rovine telo nie je prekážkou, ale miestom stretnutia. V tele sa dotýkame prítomnosti – Boha, života, seba samých. Nie je to len „chrám“, ktorý treba chrániť, ale priestor dialógu medzi viditeľným a neviditeľným. Telo nie je zdrojom pokušenia, ale bránou k múdrosti. Keď ho začneme počúvať, zisťujeme, že v ňom nie je nič, čo by bolo proti duchu. Naopak – práve v jeho zraniteľnosti a obmedzeniach nachádzame hlbšiu silu, pokoru a vďačnosť. Vzťah k telu je ako vzťah k blízkemu priateľovi: prechádza krízami, tichom aj zmierením. Až keď prestaneme telo ovládať a začneme s ním spolupracovať, stáva sa naším učiteľom. Učí nás prijímať, cítiť, dôverovať a žiť v rovnováhe.

Telo ako zrkadlo tak nie je len metafora, ale pozvanie. Učí nás pozerať sa do seba s úprimnosťou a nechať sa viesť múdrosťou, ktorá sa nenachádza v myšlienkach, ale v každom dychu, v každom údere srdca.

 

Východiská z odbornej literatúry

Keď hovoríme o spomalení, väčšina ľudí si predstaví oddych, dovolenku alebo únik od výkonu.

Lenže skutočné spomalenie sa netýka hodín – ale tela.

Nie je to vonkajšie zníženie rýchlosti, ale návrat domov, do priestoru, kde sa telo a duša opäť stretnú v jednom rytme.

Telo ako brána k prítomnosti

Nepálsky jezuita Thomas Augustin SJ vo svojom článku „Prebúdzanie pravého ja prostredníctvom psycho-spirituálnej a neurálnej premeny“ (publikovanom vo vedeckom časopise Studia Aloisiana, Teologická fakulta Trnavskej univerzity, 2025) hovorí, že duchovné prebúdzanie je procesom psycho-spirituálnej integrácie, ktorá prebieha nielen v duši, ale aj v tele a v nervovom systéme.

Telo podľa neho nesie stopy Božieho stvoriteľského rytmu – je živým laboratóriom duchovnej premeny.

V jeho chápaní telo a myseľ neexistujú oddelene: keď sa myseľ stíši, telo sa premení; keď sa telo uvoľní, duch sa otvorí.

Augustin hovorí o „neurospirituálnom moste“ – o priestore, kde sa Božia energia stretáva s ľudským telom a premieňa vedomie.

Spomalenie je preto cestou z hlavy do tela, z úzkosti do prítomnosti, z kontroly do dôvery.

Podobne Anselm Grün v knihe „Najdôležitejšie je ostať pokorný“ (BeneMedia, 2020) hovorí, že ticho tela je začiatkom modlitby.

Telo je podľa neho chrámom Ducha, miestom, kde sa Boh dotýka človeka v každodennosti.

Grün upozorňuje: „Ak sme agresívni alebo precitlivení, sú to varovné signály duše. Telo nám hovorí, že potrebujeme viac času pre seba.“

V tomto jednoduchom tvrdení sa skrýva hlboká teológia spomalenia – Boh k nám prehovára aj cez únavu, napätie či chorobu.

Telo nie je náhodný nástroj duše, ale brána k prítomnosti, cez ktorú vstupujeme do ticha, kde sa rodí vnútorný pokoj.

Telo ako učiteľ vzťahu

Carl R. Rogers v knihe „A Therapist’s View of Personal“ opisuje telo ako autentický kanál, ktorým sa prejavuje naše vnútorné ja.

Rogersovo chápanie osobného rastu je postavené na troch pilieroch – akceptácii, empatii a kongruencii – a všetky tri majú svoj telesný rozmer.

• Akceptácia znamená prijať aj fyzické pocity, ktoré by sme najradšej potlačili – únavu, bolesť, napätie, neistotu.

• Empatia je schopnosť vcítiť sa do vlastného tela, nie ho prehliadať či trestať.

• Kongruencia nastáva, keď telo, myseľ a duch znejú v jednom tóne – keď to, čo cítime, aj žijeme.

Rogers hovorí, že práve vtedy sa človek stáva skutočne prítomným.

Nie je už rozdelený na pozorovateľa a pozorovaného, ale je sám sebou v procese bytia.

Telo tu nie je len biologickým nositeľom života, ale miestom, kde sa uskutočňuje dialóg medzi vnútrom a svetom.

Keď ho potláčame, strácame empatiu k sebe; keď mu načúvame, vzniká v nás pokoj.

A ten pokoj sa stáva liečivým pre všetky vzťahy.

Telo ako priateľ a sprievodca

Anthony de Mello vo svojej knihe „Nemusíte sa zmeniť“ hovorí, že cesta k slobode nezačína zmenou, ale uvedomením.

„Nemusíš sa zmeniť. Si v poriadku. Len pozoruj,“ píše.

Telo sa v jeho duchovnej psychológii stáva učiteľom bdelosti – pozýva nás, aby sme vnímali to, čo sa v nás deje, bez snahy to okamžite naprávať.

De Mello varuje, že človek sa stal námesačným – žije oddelene od svojho tela, od prítomnosti i od radosti.

Keď sa však spomalí, začne vidieť, že aj únava, bolesť či nepokoj nie sú nepriatelia, ale poslovia pravdy.

Ak ich dokážeme prijať, telo sa stáva priateľom, nie väzením.

A v tom momente sa začína vnútorná premena.

De Mello by povedal, že spomalenie je modlitbou vedomia – chvíľou, v ktorej nič nemeníme, len vnímame a necháme realitu, aby nás zmenila.

Spomalenie ako integrácia

Duchovný psychológ David G. Benner v knihe „Spirituality and the Awakening Self“ opisuje duchovné prebudenie ako proces, v ktorom sa telo, myseľ a duch navzájom pretvárajú.

V tele sa podľa neho stretáva psychologické, duchovné a biologické bytie človeka.

„Každý dych je darom Boha, ktorý nás udržuje v existencii,“ píše.

Benner hovorí, že ak stratíme kontakt s telom, prestaneme cítiť aj Božiu prítomnosť.

Telo je ako mapa – ukazuje nám, kde sa v živote nachádzame, a pripomína, že aj duchovný rast má svoj fyzický rytmus.

Keď sa človek učí spomaľovať, prestáva sa riadiť tempom vonkajšieho sveta a začína sa hýbať v rytme stvorenia.

Tento postoj nájdeme aj u Thomasa Augustina SJ, ktorý vo svojom článku zdôrazňuje, že neurálna premena – teda premena spôsobu, akým telo a mozog reagujú – je súčasťou duchovného procesu.

Nie je možné rozvíjať ducha bez tela, pretože telo je jeho živým nástrojom.

Augustin píše, že prebúdzanie pravého ja znamená „zjednotiť mozog, srdce a ducha do jedného poľa vedomia“.

V tomto zjednotení sa rodí pokoj, ktorý už nepotrebuje dôkaz, len prítomnosť.

Telo ako jazyk spásy

Z teologického hľadiska, ako to opakovane zdôrazňuje Anselm Grün, telo je miestom zjavenia.

Nie je to iba symbol, ale konkrétny priestor, v ktorom sa človek môže stretnúť s Bohom.

Telo nám umožňuje milovať, objímať, odpúšťať, plakať aj ticho sedieť.

Je to najúprimnejší jazyk viery, pretože ho nemožno predstierať.

Keď sa oň staráme, keď mu dôverujeme, obnovujeme aj svoju dôveru v Boha, ktorý sa stal telom.

Spomalenie sa tak stáva duchovným činom.

Nie je to útek od povinností, ale návrat k sebe – k rytmu dychu, k rytmu srdca, k rytmu života.

V ňom sa zlaďuje vnútro s vonkajším svetom a človek znovu objavuje rovnováhu medzi činnosťou a bytosťou.

 

Emócie pri spomalení

Keď sa rytmus života spomalí, prestaneme utekať pred tým, čo v nás žije, a emócie – často dlho prehliadané – sa začnú prirodzene ozývať. Nie ako prekážka, ale ako pozvanie k pravde, uzdraveniu a väčšej vnútornej slobode.

Paradox spomaľovania

Mnohí ľudia automaticky predpokladajú, že spomalenie prináša pokoj. Často je to presne naopak. Rýchlosť života prekrýva naše vnútorné dianie a vytvára akýsi hluk, v ktorom nepočujeme samých seba. Keď sa človek zastaví, prestane sa rozpínať navonok a začne byť konfrontovaný s tým, čo si nosí vo vnútri – smútkom, napätím, únavou či nepokojom. Anselm Grün to vystihuje nasledovne: „Mnohí sa boja ísť do ticha, lebo by sa dozvedeli pravdu o sebe.“

Spomalenie nie je chyba v systéme. Je to návrat do vlastnej pravdivosti. A tá niekedy bolí, pretože odhalí vrstvy, ktoré sme dlhé roky obchádzali.

Posolstvo, nie problém

Emócie, ktoré sa objavia pri spomalení, nie sú nepriateľom. Sú prirodzenou reakciou tela na to, čo žijeme. Ako hovorí Eckhart Tolle, „emócia je reakciou tela na myseľ“. Keď prestaneme byť pohltení úlohami a povinnosťami, telo začne citlivo ukazovať, čo potrebuje, napríklad: úzkosť môže signalizovať preťaženie, hnev narušené hranice, smútok potrebu uzdravenia či uvoľnenia. 

V spomalení teda neobjavujeme nové problémy, ale tie, ktoré v nás už boli – len nemali priestor, aby mohli byť vypočuté.

Kľúčové nie je emócie potláčať alebo riešiť, ale pomenovať ich, prijať a dovoliť im prejsť telom. Práve vtedy strácajú svoju silu a stávajú sa cestou k autenticite.

Spomalenie ako duchovný priestor

Keď kráčame pomaly, cítime viac. Telo je presný kompas – napätie v hrudi, tlak v žalúdku, ťažoba v ramenách či jemný nepokoj v nohách sú jazyk, ktorým k nám prehovára. Pomalá chôdza, dych alebo krátke ticho odhaľujú, čo žije pod povrchom. Zastavenie nie je len psychologický akt, ale aj duchovný.

V spomalení priznávame, že nemáme všetko pod kontrolou – a že to ani nie je potrebné. Vytvárame priestor pre prítomnosť, pre Boží hlas, pre pravé ja, ktoré nie je definované výkonom. V tichu získavame odvahu vidieť, čo je v nás pravdivé a čo túži byť uzdravené.

Spomalenie teda nie je len technika na zvládanie stresu. Je to cesta k väčšej vnútornej zrelosti.

 

Príbehy a presvedčenia

Každý človek si v sebe nesie príbeh – niekedy jasne pomenovaný, inokedy len tušený. Príbeh je viac než súpis udalostí či spomienok. Je to vnútorná mapa, ktorá určuje, čo si o sebe myslíme, ako rozumieme svetu a aké presvedčenia určujú naše reakcie, hodnoty a smerovanie. Prednáška Príbehy a presvedčenia, pripravená v rámci programu Cesta spomaľovania na Univerzite tretieho veku, bola pozvaním zastaviť sa, pomenovať svoj príbeh a naučiť sa z neho čítať. Vychádza z pastorálnej teológie, psychológie, spirituality aj metodológie skúsenostného učenia.

 

1. Príbeh ako základ sebapoznania

Náš príbeh nie je fixný daný celok – je to živý proces, ktorý sa počas života mení. To, čo sme prežili, v sebe nesie veľkú silu:

• formuje naše presvedčenia,
• vytvára naše ochranné mechanizmy,
• ovplyvňuje naše reakcie,
• určuje, čo pokladáme za „pravdu o sebe“.

Mnohé presvedčenia vznikli ešte v detstve či dospievaní. Niekedy ako reakcia na tlak, inokedy ako spôsob prežitia. Ak ich nespracujeme, stávajú sa nevedomým scenárom.

Prednáška preto začína tým, čo je základom každej pastorálnej práce: vidieť a pomenovať svoju skúsenosť.

 

2. Telo nám o príbehu často povie ako prvé

Príbeh nie je iba v hlave. Je zapísaný v tele:

• v napätí,
• v únave,
• v dychu,
• v tom, čo nás zastaví a čo nás vyvedie z rovnováhy.

Spomalenie je cestou k tomu, aby telo mohlo prehovoriť.

V rýchlosti si nevšímame signály, ktoré nás upozorňujú na to, kde sme uviazli, čo prehliadame, čo tlačíme pred sebou alebo kam nás volá život.

Mindfulness, ktorá je súčasťou kurzu Cesta spomaľovania, nie je technika, ale postoj: schopnosť byť prítomný vo vlastnom príbehu bez odsudzovania.

 

3. Teológia dialógu: Porozumenie cez pohľad druhého

Príbeh sa stáva jasnejším, keď ho vyslovíme.

Ešte jasnejším sa stáva, keď ho počujeme znova – v dialógu.

Teológia dialógu, ktorú systematicky rozvíjame v tomto kurze, vychádza z toho, že:

• pravda sa rodí v stretnutí,
• každý človek nesie jedinečný obraz Boha,
• môžeme sa navzájom uzdravovať tým, že si dovolíme byť zraniteľní,
• priestor prijatia mení spôsob, akým rozprávame svoj príbeh.

 

4. Ako sa rodia presvedčenia

Z príbehov vznikajú presvedčenia – krátke vety, ktoré v sebe nosíme často roky:

• „Musím všetko zvládnuť sám.“
• „Nesmie byť ticho.“
• „Nemám na to.“
• „Musím byť silný.“

Tieto presvedčenia nie sú pravda. Sú to len interpretácie.

Pastorálna teológia preto pracuje s jemným, ale zásadným krokom:

uvedomiť si presvedčenie → porozumieť, odkiaľ prišlo → rozhodnúť sa, či ho ešte potrebujem.

 

5. Metodológia: Vidieť – Rozumieť – Konať

Prednáška bola zároveň ukážkou základnej metódy praktickej teológie:

• Vidieť (vychádzať z praxe). Vychádzame z reálneho príbehu účastníka, nie z teórie. Nehodnotíme. Len pomenúvame.
• Rozumieť (reflexia – teológia – interpretácia). Príbeh vstupuje do dialógu s múdrosťou tradície, Písma, psychológie aj skúsenosti komunity. Je to hermeneutikou prítomného okamihu.
• Konať (integrácia – nový postoj): Malý krok, ktorý človek vnesie do bežného dňa. Nie veľká zmena, ale jemná integrácia, ktorá postupne mení životný rytmus.Týmto spôsobom sa podľa teba učíme duchovne rásť aj teologicky uvažovať.

 

6. Spomalenie ako priestore pre premenu

Spomalenie nie je pauza. Je to vnútorný presun z prežitia do prítomnosti.

Vypaľuje hmlu, ktorá zakrýva pravdu.

Umožňuje vidieť svoj príbeh jasnejšie a láskavejšie.

Práve preto je Cesta spomaľovania súčasťou Univerzity tretieho veku – pomáha účastníkom objaviť pokoj, ktorý nesú v sebe, a pomenovať príbeh, ktorý ich formoval.

 

7. Čo bolo výsledkom prednášky

Účastníci odchádzali s tromi otázkami, ktoré sprevádzajú ďalšie stretnutia:

• Čo je môj príbeh?
• Čomu ma učí?
• Kde vidím priestor pre ďalší pohyb?

Tieto otázky sú základom nielen sebapoznania, ale aj dialógu, mediácie, duchovného sprevádzania a osobného rastu.

Prednáška tak otvorila priestor, v ktorom sa teológia, psychológia a spiritualita stretajú v jedinom bode: v konkrétnom ľudskom príbehu.

 

Emočné jedenie: ako sa cez jedlo učiť spomaľovať a počúvať seba

Hostkou prednáškového cyklu Cesta spomalenia bola aj Anna Žuffová – sestra lektora celého kurzu Jozefa Žuffu, vzdelaním učiteľka náboženstva a slovenského jazyka, ktorá sa v posledných rokoch venuje sprevádzaniu ľudí s emočným jedením a problémami vo vzťahu k jedlu a vlastnému telu. Vo svojej prednáške ukázala, že „vyriešiť“ jedlo znamená oveľa viac než schudnúť pár kilogramov: znamená učiť sa všímať si emócie, s ktorými si často nevieme poradiť inak, než v chladničke.

 

Keď jedlo nie je hlad

Už na úvod zaznela jednoduchá otázka: čo cítite, keď počujete slovo jedlo? Odpovede boli pestré – radosť, pôžitok, pohoda, bohatstvo chutí a vôní, ale aj obavy, váha, kŕče. Jedlo je pre mnohých ľudí zároveň dar aj napätie, miesto stretnutia aj zdroj viny a hanby. Práve z tejto ambivalencie vyrastá aj téma emočného jedenia – jedenia vtedy, keď telo nie je hladné, ale „hladná“ je emócia.

Anna sa dotýka témy veľmi osobne. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi zažila opakovanú skúsenosť silného prejedania: fyzická nevoľnosť sa miešala s psychickým zhnusením zo seba a ničím, čo by to vedelo zastaviť. Vtedy si položila otázku, prečo sa jej to deje a kto by jej s tým vedel pomôcť, a vnútri si urobila rozhodnutie: raz tomu porozumie a potom bude s touto témou pomáhať aj iným. Medzitým vyštudovala pedagogiku, dlhé roky učila angličtinu, absolvovala koučovací výcvik a ročný mentoring zameraný na prácu s ľuďmi, ktorí bojujú s emočným jedením...

Pri vysvetľovaní rozdielu medzi fyzickým a emočným jedením používa jednoduchý jazyk. Fyzický hlad cítime najčastejšie v žalúdku: prázdno, škvŕkanie, slabosť. Prichádza postupne, zasýti ho rôzne jedlo a po najedení cítime skôr pokoj a spokojnosť. Emočný „hlad“ prichádza zvyčajne v hlave ako náhle nutkanie: daj si niečo...

Pri práci s klientmi používa obraz „desiatich poschodí“ – škálu hladu a sýtosti od nuly po desať. Nula je život ohrozujúci hlad, desať prepchanosť. Ideálny priestor na začatie jedla je okolo trojky–štyrky...

 

Spomalenie cez dych a vedomé jedenie

Línia celého cyklu je spomaľovanie – a Anna ju prepája s dychom a vedomým jedením. Na začiatku stretnutia ponúka krátke dychové cvičenie, tzv. dýchanie do štvorca...

Nadviaže na to praktickým cvičením vedomého jedenia. Každý účastník dostane jedno hrozienko alebo kúsok sušeného manga a je pozvaný, aby s ním zachádzal, ako keby ho videl po prvý raz...

Vedomé jedenie znamená jesť so zapojením všetkých zmyslov a zároveň byť v kontakte so svojím telom...

Spomalenie pri jedle pritom úzko súvisí aj s tým, ako vyzerá celý deň. Jedným z najčastejších dôvodov emočného jedenia je, že si počas dňa nedávame prestávky...

 

Hľadať, čo sa skrýva za chuťou

Emočné jedenie nevzniká vo vákuu. Za automatickým siahaním po jedle bývajú rôzne príbehy a vzorce...

Ďalšou vrstvou sú nenaplnené oblasti života: prázdno po odchode blízkeho, pocit, že človek len funguje, ale nežije...

K tomu sa pridávajú aj rodinné presvedčenia a rituály: musíš všetko dojesť, čo si chlap, zješ všetko...

Popri tom všetkom Anna opakovane zdôrazňuje súcit – k sebe aj k druhým...

Na záver prednášky účastníkov pozvala, aby si nakreslili seba tak, ako sa vidia...

 

To, čo pomenujeme, môžeme uzdraviť

Vidieť, kde som: prvý krok k vnútornému pokoju

V úvodnom bloku kurzu Cesty spomalenia sa účastníci učia jednoduchej, no zásadnej zručnosti: všimnúť si, kde práve sú. Nie hodnotiť, nie meniť, len vidieť vlastné tempo, únavu, napätie či radosť tak, ako sa skutočne prejavujú. Tento „pohľad bez súdu“ vytvára priestor, ktorý väčšine ľudí v bežných dňoch chýba.

Až keď človek začne vnímať svoj rytmus, môže pochopiť, čo sa v ňom odohráva. Spomalenie tak nie je len o tempe života. Je to prvý dotyk s vlastnou pravdou – často jemnou, inokedy veľmi náročnou. Zastavenie sa môže priniesť aj nepohodlie, pretože to, čo bolo skryté, sa pomaly začne ukazovať. No práve toto zastavenie je základom všetkého ďalšieho.

 

Premýšľať a pomenovať: keď sa vnútorné veci stanú zrozumiteľné

Druhý krok cesty je reflexia. Čo znamená moja rýchlosť? Ako sa spája s emóciami? Čo mi ukazuje telo? A čo sa skrýva za hnevom, úzkosťou či apatiou?

V tejto fáze sa najviac ukazuje sila pomenovania. Človek môže riešiť len to, čo dokáže pomenovať. Nepomenovaná bolesť, starý strach či dávna rana pôsobia ďalej, aj keď o nich nevieme hovoriť. Pri niektorých témach trvá pomenovanie roky – a je to prirodzené. Psychika aj telo nás chránia, kým na to nepríde čas.

Keď sa však objaví slovo, ktoré presne vystihuje to, čo cítime, v tej chvíli sa otvára nový priestor. Tlak sa začne uvoľňovať, človek získava väčší odstup a rozjasní sa mu smer, ktorým môže kráčať ďalej.

Reflexia zároveň odhaľuje aj témy hraníc. Spomalenie nás učí nájsť bod medzi dvoma extrémami – medzi túžbou mať všetko pod kontrolou a úplným rezignovaním na vlastný život. Rovnováha nevzniká tým, že budeme dokonalí, ale tým, že sa naučíme pozerať pravde do očí bez nátlaku a bez úteku.

 

Konať a meniť sa: spomalenie ako prechod k celistvosti

Tretí krok nadväzuje na pomenovanie a umožňuje postupnú zmenu. Nejde o dramatické rozhodnutia, ale o malé, zrozumiteľné posuny v tom, ako žijeme svoje bežné dni.

Spomalenie pritom neznamená pasivitu ani apatiu. Je to návrat k tomu, čo je skutočne dôležité. Postupne sa ukazuje, že konáme z menšej úzkosti a z väčšej jasnosti. Prijímať seba neznamená súhlasiť s každou situáciou, ale spoznať svoju hodnotu bez potreby všetko kontrolovať.

V tejto fáze sa ukazuje aj dôležitý rozmer vzťahov. Prijatie druhých ide ruka v ruke s prijatím seba. Človek nemôže autenticky prijímať iných, ak ešte odmieta vlastnú slabosť či odlišnosť. Spomalenie preto otvára cestu k celistvosti – a tá je vždy vzťahová.

Zároveň sa objavuje aj lepšie porozumenie medzi generáciami. Každá doba rieši svoje vlastné výzvy a reaguje na tú predchádzajúcu. Keď dokážeme túto dynamiku vidieť bez rýchleho súdenia, vzniká viac pokoja a menej napätia.

Konať po spomalení znamená žiť s väčšou pravdivosťou: voči sebe, voči druhým, voči tomu, čo prežívame. A práve v tejto pravdivosti sa začína skutočná zmena.