Dámy a páni, vážené slávnostné zhromaždenie, ďakujem vám - každému z vás - že nám dnes venujete svoj vzácny čas a že môžeme túto slávnostnú chvíľu prežiť spoločne.

Dovoľte mi uviesť jednu zaujímavosť. Som dekanom na tejto fakulte len krátko, ale už sa mi podarilo zistiť, že teologická fakulta zriadená v roku 1635 má k dispozícii  skvelú koncepciu vzdelávania. V známom jezuitskom dokumente Ratio Studiorum z roku 1599, ktorý je akýmsi študijným poriadkom a koncepciou jezuitského vzdelávania a vedeckej činnosti zároveň, totiž nachádzame nielen naše nesfalšované kresťanské smerovanie, ale prekvapujúco aj základ súčasnej reformy vysokého školstva. Navyše, tí z vás, ktorí poznáte dnes platné európske štandardy kvality vzdelávania, ktoré sa premietajú aj do štandardov Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo, by ste mohli, možno s určitou mierou prekvapenia, ľahko rozpoznať podobnosti týchto dnešných reformných dokumentov s Ratio Studiorum. Vzdelávanie orientované na odbornú a osobnostnú formáciu študenta, partnerský princíp študenta a učiteľa, presnú dohodu na hodnotení študenta, či jeho aktívne zapojenie do bádania na vysokej škole sú skutočne štandardmi viac než štyri sto rokov známymi. Ratio Studiorum napríklad pripomína, že účelom vzdelávania na univerzite je poskytovať dobré slobodné vzdelanie, ktoré si vyžaduje prax a pedagogickú činnosť vníma ako príležitosť učiteľov, aby so študentmi zdieľali dostatočnosť výstupov vzdelávania a miery nimi dosiahnutých zručností. Odporúčam pozorne porovnať s týmto textom odseky 46 a 51 článku 28 platnej Metodiky na vyhodnocovanie štandardov Slovenskej akreditačnej agentúry.

Poďme však trochu na vážnejšiu tému. Zrejme si všetci želáme, aby vzdelávanie, ako aj vedecká a umelecká činnosť na našich vysokých školách pomohla mladým ľuďom nadobudnúť poznatky a prax, ale aj cenu múdrosti, čestnosti a ľudského tepla; aby si tiež  osvojili odvahu takto sa prejavovať v živote. Stretávame sa čoraz viac s tým ako zaniká odvaha mladých ľudí veriť, či pomáhať iným ľuďom, alebo byť pravdivým a mať nádej že sa oplatí žiť poctivo a čestne. Začína byť smiešne takto uvažovať a obdivujeme iný štýl. Je príliš silný tlak na prispôsobenie sa myšlienke, že náš úspech spočíva predovšetkým v hrubej sile alebo prefíkanosti. Dá sa to ešte zastaviť?

Nie som teológ a už vôbec nie som ten, kto by mal byť s autoritou oprávnený hovoriť o tom, čo je bez pochýb akosi na prvom mieste spojené s teologickými fakultami - o kresťanstve. Trochu ma však upokojuje osobné zistenie, že kresťanstvo nie je zložitým súhrnom odmien za splnené príkazy a trestov za porušené zákazy, ale pozitívnym životným štýlom a prijatím iných ľudí s úctivým rešpektom voči ich názorom a osudom. Želal by som si, aby táto fakulta bola príjemným obrazom pre ľudí; aby ju vnímali ako miesto svetla a tepla. Ako otvorenú izbu s pripraveným pohárom čaju, ktorý pozýva všetkých vonku stojacich dnu k dobrej debate; bez ich hodnotenia a zaraďovania; bez toho aby ich niekto nútil vojsť alebo odísť. A tiež izbu, v ktorej môže každý očakávať radu len vtedy, keď sa na niečo opýta. 

Myslím, že sa netreba obávať o to, či bude v budúcnosti záujem o kresťanstvo. To často vedie, hoci aj so zdanlivo dobrým úmyslom, k jeho nevhodnému presadzovaniu na úkor slobody človeka. Kresťanstvo má hlboké ľudské i civilizačné korene a súvislosti, je skrytou, možno niekedy aj nevedomou súčasťou hlbiny našej osobnosti. Bude vždy atraktívne, ak sa nestane pre človeka povinnosťou a ak ho budeme považovať za dar a nie naše oprávnené vlastníctvo. Je slobodne prístupnou ponukou, samozrejme celkom dobrovoľnou, akou napokon každá skutočná dobrá ponuka vo svojej podstate je.

Pre našu inštitúciu je kresťanstvo ponukou skúseností a faktov, teda takého prostredia, priestoru, udalostí a zákonitostí, ktoré obsahuje jedinečný vedecký a pedagogický potenciál. Veď skúsme napríklad oddeliť kresťanské princípy, či teológiu a filozofiu od myšlienky dôstojnosti človeka v oblasti sociálnej práce, pedagogiky, filozofie alebo ľudských práv. To by zrejme znamenalo obísť ich reálny zdroj a bezmocne sa zastaviť na brehu rieky nezodpovedaných otázok.

Odpusťte, že v týchto dvoch vetách som nenápadne spomenul oblasti zamerania všetkých fakúlt našej alma mater – zdravotníctva a sociálnej práce, pedagogickej, právnickej, filozofickej i teologickej. Univerzita by jednotlivým súčastiam v ich aktivite mala pripomínať spoločný zmysel a cieľ, integrovať hlbšie východiská pre všetky vedné odbory, využívať svoju univerzálnosť pre vysokú úroveň poskytovaného vzdelávania spôsobilého pripravovať harmonickú a vyváženú pôdu pre myslenie mladých ľudí. V tom by sme chceli byť podporou na univerzite, to je náš fakultný program pre ňu. Ale v akom zmysle?

Tak, že teologická fakulta by mala byť prvkom spoločnosti, ktorý sa v čase všeobecných pochybností, nezastaviteľnej nespravodlivosti a následnej rezignácie nedostáva do paniky, pretože disponuje najhlbším pohľadom na človeka a na svet. Naopak, ponúka zdravé analýzy a povzbudzuje ponukou možných reálnych východísk. Reálnosť, originalita a pozitívne vzájomne konvergujúce a integrujúce pohľady a východiská nájdené na fakulte, áno - práve na fakulte teológie - by mali všetkých prekvapiť. Jednoduchšie sa dá povedať – byť stále pripravený doplniť to, čo chýba na celej univerzite ako základ zmyslu práce zamestnancov a študentov a jej hodnoty. Naopak, môže sa stať, že budeme tvoriť a odovzdávať poznatky neosobne, nepresvedčivo, sladko alebo ako náhodný a neucelený systém, bez odbornosti, ľudskosti a ducha. Potom nech nás právom súdia ako zbytočných.

Nemôžem na tomto mieste vynechať aspoň krátku zmienku o apoštolskej konštitúcii pápeža Františka s názvom Veritatis gaudium. Teologické fakulty majú totiž okrem obvyklých štátnych a cirkevných štandardov a noriem akýsi externý dlhodobý zámer extrahujúci odkaz kresťanstva. Spomínaná konštitúcia uvádza štyri kľúčové pohľady, ktoré by sme mali na fakulte rešpektovať a tým ju otvárať novému potenciálu vzdelávania, vedy a umenia.

Prvý pohľad sa sústredí na odkaz, kerygmu evanjelia v tom zmysle, že svet, v ktorom žijeme, nie je životným bojom osamotených ľudí, ale sieťou vzájomných vzťahov, kde je každej živej bytosti vlastné, že smeruje v dobrej vôli k niečomu a niekomu inému.

Druhý pohľad smeruje na pravdu, ktorá ako logos má vždy mať podobu dia-logos, dialógu, teda komunikácie a spoločenstva v jej hľadaní, interakcie s každým názorom. Nemá byť taktikou, ale veľkodušnou a otvorenou synergiou so všetkými pozitívnymi silami, ktoré prispievajú k rastu univerzálneho ľudského vedomia; nazvime tento pohľad autentickou kultúrou stretnutia.

Tretí pohľad má odlišovať na úrovni obsahu aj metódy akademický, vzdelávací a výskumný prístup zohľadňujúci životný a intelektuálny princíp jednoty poznania, napriek jeho súčasnej roztrieštenosti, a rešpekt voči jeho mnohorakým, navzájom súvisiacim a konvergentným prejavom.

Štvrtý pohľad vníma kresťanské vzdelávanie, vedu a umenie ako synergiu kultúr; nikdy sa zo svojej podstaty nenaviazalo na jediný kultúrny model, ale čerpá zdroje bádania a vzdelávania síce s využitím, ale zároveň bez bariér lokálnej kultúry.

Nádej  viery v človeka v odkaze evanjelia, príkaz k dialógu v hľadaní pravdy, výzva objavovať jednotu v súvislostiach poznania a nadkultúrny prístup vo vzdelávaní, umení a vede sú pridanými hodnotami teologickej fakulty, ktoré si dobre uvedomujeme, strážime a ponúkame. Nesmie však ísť len o teóriu, ale o obraz pevného stola so štyrmi stabilnými nohami; stola, ku ktorému pozývame nielen univerzitu, ale aj všetkých partnerov a tých, ktorí majú záujem získať skúsenosť byť človekom hľadiacim hore, byť akosi viac anthropos. Som si v tejto súvislosti napríklad istý, že naša kombinácia odborov teológie a filozofie ako základu tejto fakulty, a sociálnej práce ako jej pomáhajúcej ruky, môže byť hľadaním odpovede na otázku čo urobiť pre druhých. Nuž teda, pokúsime sa pokračovať v našom poslaní ponúkať dobré, poctivé a zaujímavé vzdelávanie a vedu, byť užitočným spoločenstvom, ktoré sa učí vážiť si druhých takých, akí tí sú a hlavne, byť miestom vzájomnej dôvery. Nie je nás tu na fakulte veľa, ale sme všetci naplno osobne prítomní v tomto peknom diele. Baví nás to, lebo cítime, že to má zmysel a o to nám ide...